Duchovní správcovia farnosti
Spracovala: Prof. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD.
| 1561, 1562 | Tomáš |
| 1630 | Martin Apáti |
| 1631 – 1650 | Ján Riboni |
| apríl 1654 – máj 1660 | Jakub Haško |
| 1660 – 27.4. 1676 | Jakub Jaslóci |
| 1676 – 1681 | Ján Šimončič |
| 1682 – 1685 | Juraj Kruplanič |
| 8.5. 1685 – 1688 | Adam Nigrini |
| 1689 – 27.1. 1704 | Andrej Mesarič |
| 10.2.1704 – jún 1710 | Michal Zgurič |
| 11.7. 1713 – 1727 | Ján Terpalík |
| 20.3. 1727 – november 1727 | Štefan Erdéli |
| 1728 – 1733 | Žigmund Karas |
| 14.2.1733 – 1741 | Jozef Mackovič |
| 10.5.1741 – 19.12.1757 | Pavol Florianič |
| 2.1.1758 – 18.10.1774 | Martin Psurnovský |
| 1774 – jún 1794 | Ignác Weis |
| jún 1794 – 1795 | Alojz Vég |
| 1795 – 29.7.1799 | Pavol Ištvánfi |
| 24.8.1799 – 22.3.1805 | Jozef Kellner |
| 1805 – 28.4. 1813 | Jozef Turzo |
| 1813 – 26.4.1841 | Ján Salava |
| 5. 1841 – 24.6.1859 | Jozef Kováč |
| 1859 – 1860 | Ján Kováč |
| 1860 – 2.7. 1875 | Ján Pelcman |
| 1875 – 1897 | Maurícius Mikovéni |
| 1897 – 1934 | Ján Novák |
| 1934 – 1937 | Ladislav Janda |
| 1937 – 1944 | Jozef Šimúth |
| 1944 – 1974 | Vitál Cvičela |
| 1974 – 1977 | Stanislav Bukovan |
| 1977 – 1994 | Miloslav Mrva |
| 1994 – 1996 | Ján Mária Košč |
| 1996 – 2000 | Zdenko Sitka |
| 2000 – 2013 | Patrik Bacigál |
| 2013 – 2014 | Samuel Sádecký |
| 2014 – 2015 | Juraj Schindler |
| 2015 – 2019 | Peter Šimko, 2016 – 2019 kaplán Peter Švec |
| 2019 – 2021 | Vladimír Kiš |
| 2021 – 2024 | Milan Červeňanský, od 2022 – výpomocný duchovný Pavol Böhm |
| 2024 | Branislav Popelka, výpomocný duchovný Pavol Böhm |
Podrobnejšie záznamy o smolenických farároch nachádzame v písomných prameňoch až z obdobia staršieho novoveku.²⁰ Prvým, po mene známym smolenickým kňazom v tomto období bol kňaz Tomáš. Odkedy dokedy pôsobil v Smoleniciach nevieme, ale určite to bolo v rokoch 1561 a 1562, kedy sa vo farnosti konali kanonické vizitácie. V tom čase už bol veľmi starý, ale i napriek svojmu pokročilému veku zároveň spravoval i susednú farnosť Trstín s filiálkou Bíňovce, a taktiež tu vysluhoval sviatosti. Vizitácia zaznamenala, že o oba kostoly sa dobre staral. Rovnaká situácia bola aj v r. 1562. Lutherovo reformačné učenie ešte v tomto období nepreniklo do mestečka, na čom mal Tomáš iste najväčšiu zásluhu.
Po roku 1562, pravdepodobne po smrti farára Tomáša zrejme zostal farský úrad neobsadený. V tomto období, kedy celé Slovensko zasiahli reformačné myšlienky, to nebolo nič nezvyčajné. Mnoho fár bolo uprázdnených kvôli veľkému nedostatku vhodných kňazov, pretože aj tí, čo zostali na farách, porušovali cirkevnú disciplínu, mnohí sa tiež verejne odčlenili od rímsko-katolíckej cirkvi a prešli k protestantom. Aj keď zostali aj takí, ktorí sa pridržiavali náuky rímsko-katolíckej cirkvi, väčšina kňazov nežila na potrebnej morálnej a duchovnej úrovni. V tomto čase prišiel do Smoleníc protestantský kazateľ Štefan Rhady, ktorý zrejme využil situáciu, že fara nebola obsadená, a oboznamoval Smoleničanov s protestantským učením.²¹ Nevieme, ako dlho sa tu zdržal, a či tu protestantské učenie zapustilo nejaké korene. Až do 30-tych rokov 17. storočia nepoznáme ďalších smolenických farárov, prípadne kazateľov. Isté však je, že okolo roku 1634 sa spomína v Smoleniciach rímsko-katolícky kňaz a správca farnosti Martin Apati. Vieme o ňom len toľko, že v dňoch 4.- 5. októbra 1630 sa zúčastnil synody katolíckeho duchovenstva v Trnave, ktorú zvolal ostrihomský arcibiskup a primas Peter Pázmaň.
V roku 1631 ho vystriedal nový správca farnosti Ján Riboni. Smolenickú faru spravoval v rokoch 1631 až 1650. Hlásil sa za Slováka a bol jedným z prvých odchovancov viedenského Pázmanea. Spomína sa aj v zozname kléru ostrihomského arcibiskupa Juraja Lipaia z r. 1647. V tejto farnosti si získal veľké zásluhy pri budovaní súčasného kostola, ktorý bol postavený za jeho účinkovania v Smoleniciach v rokoch 1642-44. Asi preto si ho farníci chválili. Do Lošonca ako filiálky chodieval veľmi zriedkavo, skôr Lošončania chodili na bohoslužby do Smoleníc. Ján Riboni sa v r. 1650 vzdal smolenickej fary a odišiel v hodnosti kanonika do Ostrihomu. Kvôli nedostatku vhodných kňazov však bol ešte do roku 1653 administrátorom v Modre.
V roku 1654 sa stal novým smolenickým farárom Jakub Haško. Pochádzal z Moravy. V roku 1647 bol prijatý na štúdiá do Pázmanea, kde študoval filozofiu a teológiu. Smolenice boli jeho prvé pôsobisko, kam prišiel v apríli roku 1654. V novej farnosti začal viesť matriku. Od mája 1660 pôsobil v Častej, kde začal tiež viesť matriku a písať históriu farnosti. 14. apríla 1662 sa stal bratislavským kanonikom, v tom istom roku bol zvolený za prepošta v Novom Meste nad Váhom. Zomrel 19. októbra 1695.
Po odchode J. Haška sa stal smolenickým farárom Jakub Jaslóci, ktorý pochádzal z Jasloviec (dnes spojená obec Jaslovské Bohunice). Pôsobil v Smoleniciach v r. 1660-1676, v r. 1673 sa stal dekanom Podhorského dekanátu. Študoval na Trnavskej univerzite, kde dosiahol hodnosť bakalára a v r. 1658 hodnosť magistra filozofie. V r. 1672 dal v novom smolenickom kostole postaviť päť nových bočných oltárov. V r. 1676 odišiel do Bratislavy, kde bol inštalovaný za kanonika a zástupcu farára pri kostole sv. Martina. Zomrel v r. 1708 ako titulárny vesprímsky biskup. Pochovaný je v krypte smolenického kostola.
Nasledujúcim smolenickým farárom sa stal Ján Šimončič. Bol to rodák z Naháča, pôvodom Chorvát, v Smoleniciach pôsobil v rokoch 1676 až 1681. Na Trnavskej univerzite dosiahol hodnosť bakalára a magistra filozofie. V rokoch 1682 až 1685 bol smolenickým farárom a zároveň dekanom Podhorského dekanátu Ján Kruplanič. Zo Smoleníc bol 17. apríla 1685 uvedený na faru v Holíči. Neskôr pôsobil v Krušovciach, Chorvátskom Grobe, Podolí, Slovenskom Grobe. V roku 1694 bol uvedený na faru do Blatného, kde aj v roku 1714 zomrel.
V smolenickom farskom úrade ho vystriedal Adam Nigrini, ktorý prišiel z predchádzajúceho pôsobiska v Trstíne. V rokoch 1674 až 1675 študoval fyziku a metafyziku v Pázmaneu. Teológiu študoval v Ríme. V rokoch 1679 až 1685 bol správcom farnosti v Trstíne. Smolenice boli jeho ďalšie pôsobisko, uvedený sem bol 8. mája 1685. V Smoleniciach pôsobil do roku 1688, kedy sa stal ostrihomským kanonikom. Zomrel 8. novembra 1711.
Nigriniho vystriedal Andrej Bartolomej Mesarič, ktorý sem prišiel z Veľkých Šenkvíc. Ešte predtým študoval v Pázmaneu filozofiu a teológiu, štúdiá ukončil v roku 1670. Jeho prvé pôsobisko boli Ladice, odtiaľ 10. mája 1672 odišiel na faru do Trstína. Potom pôsobil v Grinave, v Slovenskom Grobe a už spomenutých Veľkých Šenkviciach. V Smoleniciach pôsobil v rokoch 1689 až 1704. Kanonická vizitácia z roku 1694 o ňom píše nasledovné: v tom čase mal 51 rokov, kňazom bol 24. rok, v tejto farnosti 6. rok. Dohovoril sa po maďarsky, po slovensky a po chorvátsky. Vo všetkých týchto jazykoch bol schopný aj kázať. Farár spravoval aj filialistov v Lošonci, ale o tom, či a ako často tu slávil bohoslužby, vizitátor neinformoval. Biskup J. Jaslóci mu poslal peniaze, ze ktoré kúpil pre faru vinicu. V r. 1702 dohotovil v kostole kryptu, v ktorej bol aj pochovaný. Zomrel tragickou smrťou – jeho sluha ho prebodol vidlami, následkom čoho po hodine bolestí 27. januára 1704 zomrel.
Ďalším smolenickým farárom bol Michal Zgurič, rodák z Rohova, šľachtického pôvodu. Štúdium teológie absolvoval v generálnom seminári. Od marca roku 1718 pôsobil v Štefanovej. Jeho ďalšie pôsobiská boli Bohdanovce a Moravský Svätý Ján; v Smoleniciach bol správcom farnosti v rokoch 1704 až 1710. Zomrel po nakazení morom 11. septembra 1732.
V rokoch 1713 až 1727 bol správcom smolenickej farnosti Ján Terpalík. Absolvoval štúdiá špekulatívnej teológie, bol slovenskej národnosti. V roku 1711 bol ustanovený za farára do Hrnčiaroviec. Odtiaľ odišiel na faru do Prieval. Jeho ďalším a posledným pôsobiskom od roku 1713 boli Smolenice. V roku 1714 mal 32 rokov a kňazom bol štvrtý rok. Zomrel v r. 1727 v Smoleniciach.
Ďalším smolenickým farárom bol Štefan Erdéli. Pochádzal z Nitry, na štúdiách dosiahol v roku 1698 hodnosť bakalára, v r. 1699 magistra filozofie. Štúdium teológie ukončil v roku 1701. Pôsobil na farách v Novákoch a Starej Turej. 20. marca 1727 bol uvedený na faru do Smoleníc. Bol tu však veľmi krátko, lebo už 27. novembra toho istého roku bol preložený do Plaveckého Mikuláša. Od júna 1737 sa stal prvým farárom v Plaveckom Petri, ktorý predtým patril ako filiálka k Plaveckému Mikulášu. Tu aj 5. mája 1743 zomrel.
Žigmund Karas pôsobil v Smoleniciach v rokoch 1733 až 1741. Narodil sa v roku 1792 v Skalici, bol absolventom Selepčéniho seminára, študoval špekulatívnu teológiu. Vedel po slovensky. V októbri 1716 sa stal kaplánom v Radošinej, od r. 1717 bol farárom vo Veľkej Modrovej, od r. 1719 v Pobedime. Od 24. februára 1728 bol smolenickým farárom. Tu ho zastihlo aj vizitovanie vizitátorom J. Jelenfim, ktorý ho pochválil. Zo Smoleníc odišiel do Skalice, kde sa stal farárom a dekanom. Zomrel 23. marca 1754.
Po odchode Ž. Karasa prišiel doSmoleníc kňaz Jozef Mackovič.Pochádzal z Jabloňového, v seminári sv. Vojtecha sa stal bakalárom, v r. 1724 magistrom filozofie. Štúdium teológie dokončil v tomto seminári v r. 1728. Ešte v tom roku odišiel na svoje prvé pôsobisko, na faru do Bohdanoviec. Odtiaľ 14. februára 1733 odišiel na faru do Smoleníc, kde sa stal aj dekanom Smolenického dekanátu. Potom pôsobil v Častej, neskôr v Turčianskom Ďure. Jeho posledným pôsobiskom boli Bystrany, kde aj 21. apríla 1764 zomrel.
Ďalší smolenický farár Pavol Florianič sa narodil v roku 1705. Vo farnosti pôsobil v rokoch 1741 až 1757. Študoval morálnu teológiu, bol absolventom Séčéniho kolégia v Bude. V čase vizitácie v r. 1756 bol farárom 26. rok, v tejto farnosti už 16 rokov. Jeho prvé pôsobisko bolo Hradište, kde pobudol 7 rokov, potom pôsobil v Bohuniciach 3 roky a 10 mesiacov. Vedel po slovensky a po maďarsky, v Smoleniciach však slúžil len po slovensky a maďarčinu nepoužíval. Svoj farský úrad zastával starostlivo, nosil odev i vlasy primerané svojmu postaveniu. O jeho vzornom živote a neporušených mravoch poskytli aj farníci dobré svedectvo. Zomrel 19. decembra 1757 v Smoleniciach.
Martin Psurnovský sa narodil v roku 1718 v Pšurnovciach. Štúdium morálnej teológie skončil v Bude v Séčéniho kolégiu. Jeho prvé pôsobisko boli Radošovce pri Skalici, kde bol 11 mesiacov, odtiaľ bol poslaný za administrátora do Vrbového, kde bol dva mesiace. Potom bol vo Vrbovom kaplánom tri roky a tri mesiace. Ako správca farnosti pôsobil na farách v Lančári (3 roky a 8 mesiace), v Lopašove (2 roky a 6 mesiacov), v Horných Orešanoch (5 rokov a 8 mesiacov). V Smoleniciach pôsobil od roku 1758. Z jazykov ovládal najmä slovenčinu, po nemecky vedel podpriemerne. V Smoleniciach aj 18. októbra 1774 zomrel, pochovaný je v krypte pod vchodom do farského kostola.
V rokoch 1774 až 1794 pôsobil v Smoleniciach farár Ignác Weis. Narodil sa v roku 1748, bol rodákom z Trnavy, šľachtického pôvodu. Za klerika bol prijatý ostrihomským arcibiskupom Františkom Barkócim v roku 1764. Potom bol v bratislavskom seminári, odtiaľ po dvoch rokoch odišiel do Trnavy do seminára sv. Štefana. Z neho prešiel do novozriadeného generálneho seminára, v ktorom absolvoval celé štúdium až do tretieho ročníka teológie vrátane. Bol úspešným študentom. V seminári zastával funkciu bibliotekára a magistra ceremónií. Ako kaplán začínal na fare v Pezinku, odkiaľ po 1 a ½ roku odišiel za kaplána do Trnavy. Odtiaľ po štyroch mesiacoch vďaka Krištofovi Erdődimu bol uvedený v roku 1774 na smolenickú faru. Hovoril po maďarsky, nemecky a slovensky, v týchto jazykoch vedel aj spovedať, písať a kázať. Mal stredne vysokú postavu a dobré zdravie. So zemepánmi, šľachticmi a ostatnými farníkmi vychádzal dobre. Nemal fúzy ani bradu, ani nefajčil. Mal aj zbrane, jednu pušku a dve pištole, ktoré mal u seba na fare pre prípad obrany. Víno pil, avšak sa nezvykol opíjať. Niekedy sa zúčastňoval poľovačky. Podľa svojej možnosti podporoval aj chudobných. Chorých bez meškania zaopatroval sviatosťami, často ich navštevoval a povzbudzoval. Nikto z jeho viny alebo nedbanlivosti nezomrel bez sviatosti, ani nikdy nenechal veriacich bez omše. Kostolu nič nedlhoval, ani svoju úrodu vína či peniaze nemiešal s kostolnými. Mal síce nejaké dlhy, avšak len kvôli tomu, že po osudovom požiari v r. 1779 mu vyhorela fara a prišiel o všetko. V roku 1794 odišiel do Bojníc, kde pôsobil až do roku 1806.
Smolenický farár nemal kaplána v celom 18. storočí, hoci už v starších kanonických vizitáciách sa písalo, že je potrebný kvôli vzdialenosti filiálky, kam viedla v zime, ale aj na jar a jeseň nebezpečná cesta. Ale aj preto, že Erdődiovci si platili kaplána z františkánskeho kláštora sv. Kataríny pri Dechticiach, ktorý býval na fare. Bol však aj ďalší dôvod na zamestnanie kaplána na smolenickej fare – na bohoslužby sem chodievali nielen veriaci z oficiálnej filiálky Lošonec, ale aj zo susednej dediny Smolenická Nová Ves. Pre nich bolo pohodlnejšie navštevovať bohoslužby v smolenickom kostole. Avšak z farských príjmov by sa nedokázal na fare uživiť ešte aj kaplán. Prví kapláni pôsobili v smolenickej farnosti až od druhej polovice 19. storočia.
Na smolenickej fare sa v ostatných rokoch 18. storočia vystriedali dvaja správcovia fary, z ktorých Alojz Vég (1794-1795) bol členom Slovenského učeného tovarišstva v Trnave. Zo Smoleníc odišiel za farára do Kaplnej, neskôr Blatného. Nasledovným farárom bol Pavol Ištvánfi (1795-1799). Pôvodne bol paulínom, ale po zrušení rehole sa stal administrátorom smolenickej fary. Tu aj 29. júla 1799 zomrel, pochovaný je na smolenickom cintoríne zo strany kaplnky Panny Márie.
V r. 1799-1805 bol v Smoleniciach farárom Jozef Kellner, ktorý pochádzal z Trnavy. Po štúdiách dosiahol hodnosť bakalára a magistra filozofie v r. 1771. Od r. 1772 kaplánčil v Pezinku, odkiaľ bol 30. marca 1773 preložený do Slovenského Grobu, kde sa stal správcom farnosti. Jeho ďalšie pôsobisko bola Dlhá, od 24. augusta 1805 Smolenice. Tu aj v r. 1805 zomrel, pochovaný je na cintoríne pri kostole. V tom istom roku sa stal novým smolenickým farárom Jozef Turzo, ktorý sem prišiel z Dolných Orešian. Štúdium teológie absolvoval v roku 1790 v generálnom seminári na Bratislavskom hrade. Bol činným členom Slovenského učeného tovarišstva. Ako kaplán pôsobil v Cíferi štyri roky a osem mesiacov. Od roku 1805 pôsobil v Smoleniciach, kde zomrel v r. 1813 a pochovali ho pred vchodom do kostola.
Po ňom pôsobil v Smoleniciach v r. 1813-1841 farár Ján Salava. Štúdium teológie ukončil v seminári sv. Štefana v r. 1803. Po skončení štúdií sa stal kaplánom v Suchej, v januári roku 1807 farárom v Naháči. Tu bol do r. 1811, kedy odišiel na faru do Bohdanoviec. V roku 1813 sa stal farárom v Smoleniciach, kde rozmnožil majetok fary a podporoval chudobných. Zomrel 26. apríla 1841. Pochovaný je na ceste pred vchodom do kostola, na hrobe má kamenný epitaf. Medzi smolenickými veriacimi bol veľmi obľúbený.
V revolučnom období 1848/49 spravoval smolenickú faru Jozef Kováč, narodený 28. marca 1790 v Nových Zámkoch. Štúdium teológie absolvoval v mariánskom seminári v r. 1813. Z jazykov ovládal maďarčinu, slovenčinu a nemčinu. Jeho prvé pôsobisko bola Bojná, kde bol kaplánom. Ďalej bol kaplánom aj v Suchej, od r. 1814 kaplánom a administrátorom v Kostolnej. V rokoch 1821 až 1828 bol v Kostolnej farárom. Do Smoleníc prišiel z Blatného, kde pôsobil v rokoch 1828 až 1841; v Smoleniciach pôsobil až do svojej smrti 24. júna 1859. Po ňom tu pôsobil farár Ján Kováč, narodený 28. novembra 1819 v Novej Vsi nad Žitavou. Štúdiá filozofie a teológie absolvoval v Trnave. Od roku 1843 pôsobil ako kaplán v Senici, od r. 1844 v Pezinku. V roku 1849 prišiel do Smoleníc ako kaplán. V roku 1853 dostal faru v Dolných Orešanoch a 24. októbra 1859 sa stal v Smoleniciach farárom. Tu pôsobil do 25. februára 1860, kedy vstúpil do Spoločnosti Ježišovej v Trnave. Ale už 15. marca v tom istom roku sa stal farárom v Nevidzanoch, kde aj 12. marca 1883 zomrel.
Na dlhší čas sa tu usadil farár Ján Pelcmann (1828-1875), ktorý pochádzal zo Skalice. Narodil sa 11. mája 1828, štúdium filozofie a teológie ukončil v Trnave. Od r. 1851 kaplánčil v Pobedime, od roku 1853 pôsobil ako profesor na arcibiskupskom gymnáziu v Trnave. Na faru do Smoleníc prišiel v r. 1860. Zaslúžil sa o generálnu opravu kostola, dal vymeniť starý hlavný oltár a kostol dal zvnútra vymaľovať. V posledných rokoch života trpel duševnou chorobou. Pôsobil tu až do svojej smrti 2. júla 1875, pochovaný je pred vchodom do kostola.
Nasledovným smolenickým farárom bol Maurícius Mikovéni. Narodil sa 7. septembra 1827 v Zavare. Teológiu študoval v Pešti, kaplánom bol v Banskej Hodruši, od r. 1852 vo Vrbovom, od r. 1852 v Piešťanoch a napokon v Hlohovci. Od 12. mája 1858 bol farárom v Lančári, odkiaľ bol 14. septembra 1875 preložený do Smoleníc. V r. 1897 ho vo funkcii správcu smolenickej farnosti vystriedal nový farár Ján Novák (1871-1937). Narodil sa 8. októbra 1871 v Skalici, bol to činný literárny pracovník, člen výboru Spolku sv. Vojtecha, Muzeálnej slovenskej spoločnosti i Matice slovenskej. Zomrel v roku 1937 v Smoleniciach. Za jeho pôsobenia bola postavená nová Kalvária na vŕšku nad cintorínom.